Zákon ako zdrap papiera, alebo ako fungujú štátne inštitúcie – časť prvá Príbeh na pokračovanie

Smrť Ján Kuciaka, ktorého  aj ten,  kto ho nikdy nestretol, začal nazývať  familiárne Jankom,  otriasa všetkým a všetkými (Jankom bude aj v tomto blogu). Empatická väčšina smúti a menšina vyzýva na barikády.   Dalo sa pre Janka niečo urobiť?  Áno. Tí, ktorí  urobiť niečo mohli, neurobili nič. Pomocná ruka priateľstva zlyhala. Všetci vôkol vedeli, že mu bolo vyhrážané. Všetci vôkol vedeli, že témy, ktorými sa zaoberá, sú viac ako nebezpečné.  Stačilo, aby mu redakcia, alebo priateľ (v záujme úprimného  strachu o neho) ponúkli  niekoľkonásobnú  telefonickú spätnú väzbu: “ Si v poriadku Janko?“  Ak by takáto väzba bola, tak dnes vieme  o  každom jeho  kroku.   Možno by k vražde ani nedošlo, ak by návšteve oznámil , že pre svoju  osobnú bezpečnosť musel informovať o nej aj  tretiu stranu.  Akýkoľvek náznak nemožného kontaktu by bol dôvodom pre zalarmovanie polície. Dnes by boli k dispozícii dve relevantné informácie. Deň smrti a meno návštevy.

Napriek vyhrážkam o ktorých investigatívne prostredie, ale aj kolegovia mimo neho vedeli, nik z nich sa zrejme počas 5-ich dní ani len nepokúšal o kontakt s ním.  Päť dní a možno aj viac,  mladý, odvážny a charakterný Janko nikoho nezaujímal.  Týždeň sĺz,  pod ktoré sa podpísal aj  nezáujem .

Viem o čom píšem. Je to o vlastnej osobnej skúsenosti a o podaní pomocnej ruky v priateľstve.