Smrť Ján Kuciaka, ktorého aj ten, kto ho nikdy nestretol, začal nazývať familiárne Jankom, otriasa všetkým a všetkými (Jankom bude aj v tomto blogu). Empatická väčšina smúti a menšina vyzýva na barikády. Dalo sa pre Janka niečo urobiť? Áno. Tí, ktorí urobiť niečo mohli, neurobili nič. Pomocná ruka priateľstva zlyhala. Všetci vôkol vedeli, že mu bolo vyhrážané. Všetci vôkol vedeli, že témy, ktorými sa zaoberá, sú viac ako nebezpečné. Stačilo, aby mu redakcia, alebo priateľ (v záujme úprimného strachu o neho) ponúkli niekoľkonásobnú telefonickú spätnú väzbu: “ Si v poriadku Janko?“ Ak by takáto väzba bola, tak dnes vieme o každom jeho kroku. Možno by k vražde ani nedošlo, ak by návšteve oznámil , že pre svoju osobnú bezpečnosť musel informovať o nej aj tretiu stranu. Akýkoľvek náznak nemožného kontaktu by bol dôvodom pre zalarmovanie polície. Dnes by boli k dispozícii dve relevantné informácie. Deň smrti a meno návštevy.
Napriek vyhrážkam o ktorých investigatívne prostredie, ale aj kolegovia mimo neho vedeli, nik z nich sa zrejme počas 5-ich dní ani len nepokúšal o kontakt s ním. Päť dní a možno aj viac, mladý, odvážny a charakterný Janko nikoho nezaujímal. Týždeň sĺz, pod ktoré sa podpísal aj nezáujem .
Viem o čom píšem. Je to o vlastnej osobnej skúsenosti a o podaní pomocnej ruky v priateľstve.